PRENASLEDOVANIE ŽIDOV A KRESŤANOV

Prvým cisárom, ktorý skutočne prenasledoval kresťanov, bol Nero. Nero často konal z popudu ľudí okolo seba. Založil požiar v Ríme, pretože chcel zväčšiť štvrť, v ktorej býval a kresťanov použil ako obetného baránka. A ako sa hovorí – s jedlom rastie chuť – kresťania sa postupne stávali terčom mnohých obvinení. Jeden z cirkevných otcov tvrdí, že keď sa vylial Tiber alebo keď polia nezavlažil Níl, alebo keď došlo k zatmeniu slnka alebo k zemetraseniu, v Ríme sa kričalo, že kresťanov treba hodiť levom.
Najviac kresťania dráždili imperátorov tým, že odmietli prinášať obety za svojich panovníkov a postupne sa tieto povinnosti prinášať obety rozšírili aj na živých či mŕtvych členov imperátorskej rodiny. Židia mali pokoj – oni mali vybavenú výnimku a obety za imperátorov nemuseli prinášať. Kresťania túto výnimku vybavenú nemali a mnohých to dráždilo. Už v Apokalypse sv. Ján píše o tom, že boli v tej dobe kresťania, ktorí prinášali obetu len naoko, aby mali pokoj – vznikala medzi kresťanmi dilema, či možno sa tak správať. No od prvých dôb panoval názor, že pohanské obety by sa nemali prinášať ani naoko.
Pritom mnohí guvernéri vnímali kresťanov ako slušných ľudí, ktorí žiaden iný problém nespôsobujú s výnimkou toho, že nie sú ochotní prinášať obety za imperátorskú rodinu. Zachoval sa list guvernéra Plínia z r. 112, ktorý sa pýta cisára, ako má ohľadom kresťanov postupovať: že sú to ľudia slušní, len odmietajúci kulty. Najviac tvrdohlavých dal popraviť, ale vidí, že k ničomu to nevedie.
Naozaj, to, čo povedal Tertulián, že krv mučeníkov je semenom kresťanstva, platilo v Rímskej ríši zvlášť. Najviac bolo kresťanstvo prenasledované v 3. storočí a až cisár Konštantín si uvedomil, že prenasledovanie nemá zmysel a dal r. 312 kresťanom slobodu. To už bolo kresťanstvo rozšírené vo všetkých spoločenských triedach.

Cirkev má v sebe tú vlastnosť, že víťazí, keď je zranená. Utvrdzuje sa v pravde, keď ju chce niekto trestať. Dosahuje svoj cieľ, keď je opustená. Keď je prenasledovaná, kvitne. Keď je utláčaná, rastie. Keď ňou opovrhujú, dobre prospieva. A upevňuje sa, keď sa zdá, že ju premohli.
                                                                              sv. Hilár, 4.st.

Perlička, ktorú o. Majerník spomenul: za istým guvernérom prišla skupina kresťanov, že nech ich dá pozabíjať, že oni obetovať nebudú. Guvernér ich vysmial, že nech si kúpia povrazy a nech sa obesia sami. A keď čítame Písmo, vidíme, že k takému pasívnemu prístupu kresťanom Písmo nedáva za pravdu. Hovorí: „keď vás budú prenasledovať v jednom meste, treba ujsť do druhého...“ Teda nie pasivita, ale kreativita a vynaliezavosť aj v prenasledovaní.

Porovnanie prenasledovania Židov a kresťanov – aj Židia boli počas svojej histórie často prenasledovaní, málokedy to však bolo pre presvedčenie viery (ako u kresťanov), väčšinou to bolo pre politický odboj.
Židia boli pre Grékov či Rimanov čudákmi – odmietali pracovať v sobotu, niektoré športy, kúpele boli pre nich tabu... Vedeli však veľmi dobre vychádzať so štátnou mocou (mali povybavované rôzne výnimky, úľavy na daniach). Na druhej strane vedeli vycítiť oslabenie štátnej moci a využiť to. To boli tie dôvody, pre ktoré boli ich demonštrácie častokrát krvavo potlačené. Málokedy to bolo pre náboženské presvedčenie.
Známe je však prenasledovanie Židov za Antiocha Epifana IV., ktoré je zachytené v makabejských knihách. Je tam zachytená mučenícka smrť Eleazara, ktorému tlačili do pažeráka bravčovinu a on volil radšej zomrieť ako jesť nečisté. Tým sa stal príkladom pre mnohých. A tiež mučenícka smrť matky a jej 7 synov, ktorých tiež nútili jesť bravčovinu.
V tejto dobe Antiochus Epifanes nepovoľoval obriezku, konfiškoval biblické knihy a pálil ich, oltár jeruzalemského chrámu zmenil na pohanský oltár, kde sa obetovali prasatá, Židom zakázal akúkoľvek otvorenú manifestáciu svojej viery.

SLOVO NA ZÁVER: Antiochia bola teda miestom, kde sa rodilo prvé kresťanstvo a kde sa aj rozvinulo, ale nebolo by sa rozvinulo, keby nebolo mnohých hrdinov, ktorí pre vieru obetovali všetko.